Spomienka

Laco Khandl, 1969

1.

Posledný lúč slnka pohladil tmavý a stíchnutý les.

Smútok sa do duše náhle vryl, nezaznel smiech v parte dnes.

Nikdy už náš dobrý kamarát nepríde medzi nás,

osud mu všetko vzal, čo mal rád, nezaznie tichom jeho hlas.

2.

Opustený kameň pri ohni prikryl už totem a tieň.

V živote sú občas také dni, keď tieseň v sebe máš len.

Osadou gitara mäkko znie, oheň tmavne, zhasína,

o chvíľu sa znovu rozvidnie,

každý z kamarátov spomína, každý z kamarátov spomína.